Ako sa zmenil moj zivot po bratovej samovrazde

Ked pisem tento clanok, je 15-teho februara 2019. Ano, len par hodin po krasnom Valentinovi, dni plnom lasky, mam v hlave a srdci uz uplne inu emociu. Nie az taku prijemnu. Vlastne vobec nie prijemnu… 15.2. mal moj o rok mladsi brat narodeniny a presne dnes by mal 33 rokov. Mal by… keby v juni 2006 nespachal samovrazdu.

Napriek tomu, ze odvtedy preslo uz 12 a pol rokov, stale sa mi o tom tazko pise a hovori. Vzdy, ked si na to spomeniem, mi prejde po celom tele mraz, do oci sa mi tisnu slzy, a srdce aj zaludok mi uplne zovrie, az sa mi tazko dycha. No vypisat sa z emocii ci uz na blogu alebo v mojich poznamkovych diaroch mi vzdy pomahalo sa s danou emociou nejak lepsie vysporiadat. Tak pisem… 

Preco pisem tento clanok?

1. Ako som pisala vyssie, pomaha mi uvolnit zo seba urcite emocie, a lepsie to cele pochopit, ked to hodim na papier (alebo na blog). Jednoducho, ked dam emocie zo seba von.
2. Vela ludi sa hanbi rozpravat o tychto veciach a dusi ich v sebe. Poznam dalsich ludi, ktorym pribuzny ci niekto znamy spachal samovrazdu, a nechcu o tom hovorit s druhymi. Tymto chcem poukazat na to, ze je to ok porozpravat sa o tom. Nemame sa hanbit za to, ze sme poznali niekoho, kto uz nevedel ako inak von z jeho situacie, ako tym, ze si dobrovolne zobral svoj zivot. Je to hnusna situacia, to urcite ano, ale bolo to ich rozhodnutie, nie nase.
3. Ak si to nahodou precita niekto, kto si momentalne prechadza niecim tazkym, tak dufam, ze mu to otvori oci a neurobi ziadnu podobnu hlupost. Mysli prosim ta na vsetkych tych ludi, ktori ta maju radi a ktori by potom s tym hnusnym pocitom museli zit do konca ich zivota. Nie je to voci nim fer, tak prosim nebud sebecky a najdi v sebe silu ist dalej. Vsetko bude lepsie, ak sa posnazis.
4. Hovor ludom, ze ti na nich zalezi a ze ich mas rad. Hovor im to, kym este mozes, lebo naozaj nikdy nevies, co sa moze stat. Nech to znie akokolvek gycovo a otrepane, je to tak. Mas niekoho rad? Si vdacny, ze pri tebe niekto stoji? Nech to je rodic, dieta, partner, kamarat, kolega v praci, to je jedno. Povedz mu to.
5. Poslednych 8 rokov, co blogujem a zivim sa cestovanim po svete, mi vela ludi denne pise, aky mam dokonaly zivot. Pravda vsak je, ze dokonaly nie je ani zdaleka a nikdy nebol. Bratova samovrazda je iba jedna z mnohych tazkych chvil, ktorymi som si za 34 rokov zivota musela prejst. A bola to urcite ta najtazsia skuska, ktora ma najviac posunula vpred ako cloveka. Uvedom si, ze za silnym clovekom je vzdy vela prekazok a tazkych situacii, ktore ho tym silnym urobili.

A ked som za tych skoro 13 rokov odkedy sa zatial najhorsia vec v mojom doterajsom zivote stala, dufala, ze som uz s tym “v pohode“, tak su dni, kedy vam na rovinu poviem, ze este nie som. Ze este stale niekde vo mne su ulozene negativne emocie a otazky ako preco to urobil (doteraz nepozname odpoved), preco to neriesil radsej inak, preco sa moji rodicia nezachovali vtedy inak, preco som sa ja nezachovala inak tesne predtym ako sa to stalo, a aj par mesiacov potom… Ako vidis, je tam velmi vela otazok PRECO, na ktore neviem ci niekedy dostanem odpovede.

s bratom prvykrat v Chorvatsku

Ako sa zmenil moj zivot po bratovej samovrazde

V prvom pripade spomeniem presne to, ze odkedy mi doslo, co brat urobil a ze sa nam zle situcie stavaju preto, aby sme sa z nich poucili, snazim sa vzdy z kazdej negativnej situacie naucit nieco pozitivne. V niektorych pripadoch to je hrozne tazke a toto bola prave ta situacia, kedy som mala v hlave dlhe roky iba milion negativnych pocitov, a nic pozitivne na tom, ze som v 21. rokoch prisla o 20-rocneho brata, som nevidela.

Moji rodicia sa par mesiacov po bratovej samovrazde rozviedli. Co bol pre mna dalsi obrovsky sok. Ale to by bolo uz na iny clanok, ktory verejne pisat nebudem. Spominam to preto, ze bol rok 2006 a zaciatok 2007 pre mna uplna katastrofa. Napriek tomu to cele zocelilo moj vztah s mamou, s ktorou sme boli celu moju pubertu dost na noze. Lebo ano, hoci som mala v skole vzdy ciste jednotky, bola som rebel a davala som mame zabrat.

Takze cela tato hnusna situacia ma viac spojila s mamou, ale dalo by sa povedat, ze to zacalo az rok ci dva po bratovej samovrazde. Ten prvy rok bola mama mimo, a otec tiez, ale kazdy svojim sposobom. A ja som mala vo svojom vnutri okrem neskutocneho hnevu na bratove rozhodnutie aj to, ze si ma nasi rok po bratovej smrti vobec nevsimali. Ako keby som ja ani neexistovala a dovtedy mali iba jedno dieta, o ktore prave prisli. Velmi ma to bolelo, ze ich nezaujimalo, ze som v tej tazkej situacii musela zvladat vysoku skolu, tiez rozchod s mojim priatelom, rozchod rodicov, bratovu smrt, a este aj brigadu. Mala som iba 21 rokov a pocit, ze vsetko zlo celeho sveta bolo na mojich pleciach. A pri tom vsetkom som musela uspesne zvladnut bakalara a potom aj magisterske studium.

Ale nech sa vratim k mojim emociam… Dlho som rodicom vycitala, ze si ma prestali vsimat. Vycitala, ale len v mojej hlave a srdci. Nepamatam si ci som im to povedala niekedy aj osobne. A stale mam sem-tam pocit, ze som im to uplne este neodpustila. Ale pracujem na tom. Pred par rokmi som si robila taky 4-tyzdnovy online kurz na odpustanie, a poviem vam, ze som kazdy den toho kurzu preplakala zavreta sama v izbe. Ale pomohlo mi to uvolnit mnozstvo negativnych veci a zacat odpustat.

Bratova samovrazda ma naucila viac odpustat. 

 

Odpustat sebe.

Odpustat druhym ludom.

V prvom rade som potrebovala odpustit bratovi za to, ze sa rozhodol, ze uz nechcel zit. Jeho preco sa uz nikdy nedozviem, ale aby som bola schopna posunut sa v mojom zivote dalej, bolo nutne mu odpustit. Stale, ked mam zly den a som v mojom rodnom meste idem na cintorin a vyplacem sa tam. Pomaha mi to. A pomaha aj to, ze si cele tie roky od 2006 opakujem, ze som mu odpustila za to, co urobil. Predsa to bol jeho zivot. Nie moj. Hoci svojim rozhodnutim zasiahol do mojho zivota, bolo to jeho rozhodnutie.

Potrebovala som odpustit aj rodicom za to, ze sa chvilu spravali tak, ze mali iba jedno dieta. Jedno dieta, ktore uz nezilo. Teraz mam zase v ociach slzy. Este sice svoje deti nemam, ale urcite je to hrozny pocit, ked rodic svoje dieta prezije. Obaja rodicia sa zachovali tak, ako len v danom momente najlepsie vedeli. A to, ze som ja mala pocit, ze to navonok vyjadrovalo, ze ja neexistujem, som im musela odpustit. Dolezite je, ze v sucasnosti mam s oboma rodicmi skvely vztah a som rada, ze sa k sebe spravame ako kamarati, mozeme sa na seba spolahnut a hovorit o hocicom.

Tiez je dolezite odpustit sama sebe. Toto bolo pre mna asi najtazsie. Aby som sa z toho celeho nezblaznila, potrebovala som si odpustit to, ze moj brat ma chcel prist navstivit do Olomouca par dni predtym, ako sa zabil. Prvykrat ma chcel prist pozriet po 3 rokoch, co som tam chodila na vysoku skolu. Lenze bolo to pocas skuskoveho obdobia, tak som mu povedala, ze to nie je dobry napad, lebo som sa mala ucit na skusky a nemohla by som sa mu venovat. Pred jeho smrtou som tak brata uz mesiac osobne nevidela. Mozno chapes, ze ako si vzal zivot, velmi som si vycitala to, ze som mu povedala, nech za mnou nejde. Lebo mozno by neurobil to, co potom urobil. Dlhe roky mi hlavou chodila myslienka, ze co keby brat este zil, keby som nebola sebecka a zavolala ho ku mne do Olomouca? Dokonca som za jeho konanie obvinovala samu seba. Az neskor mi doslo, ze mozno som sa rozhodla spravne. Roky som zila v tom, ze mozno by som ho dokazala prehovorit, aby dalej zil a vycitala som si to. Ale co keby, naopak, sa zabil rovno tam pri mne? Co keby som ho tak nasla ja? Mala by som z toho dozivotnu traumu este ovela vacsiu ako mam z celej situacie teraz. Takze ano, musela som odpustit sama sebe a dufat, ze moje rozhodnutie bolo predsa len spravne.

Bratova samovrazda ma naucila odpustat.

Odpustat sebe, odpustat ostatnym.

Odpustat tym, co uz bohuzial nie su fyzicky medzi nami.

Odpustat tym, ktori este s nami zdielaju zivot.

Odpustenie je dolezite pre vnutorny pokoj.

Naucit sa odpustat bola urcite najdolezitejsia vec, ktora sa v mojom zivote stala po bratovej samovrazde. Som vdacna aj za zblizenie sa s rodicmi a so zvyskom rodiny.

Bratova samovrazda ma tiez naucila to, ze si mam svoj zivot zit podla seba a ked sa mi nieco nepaci, mam to zmenit. Iba ja to dokazem zmenit. JA. Prave preto som v 2010 nechala po 2 rokoch pracu letusky, ktora mi uz liezla na nervy a zacala som sa zivit tymto blogom o cestovani. Je to moj zivot a ja si ho chcem zit podla seba napriek tomu, ze to par rokov moji najblizsi nechapali. 

Nie je to lahke byt sama sebe sefkou a prinutit sa pracovat, aj ked sa mi nechce. Ale za tu slobodu, ze si mozem robit co chcem a kedy chcem, mi to fakt stoji. A za tento pristup k zivotu nepriamo vdacim aj bratovi.

O tejto teme by som dokazala napisat celu knihu. A mozno raz aj napisem. Ale na dnes stacilo aspon takto v skratke.

Ake 3 hlavne veci chcem, aby si si z tohto clanku odniesol?

1. Urob vsetko preto, aby bol tvoj zivot taky, ako ty chces. Rob co ta bavi a co ti kazdy den vykuzli usmev na tvari.

2. Odpustaj. Odpustaj sebe, odpustaj ostatnym. Odpustaj vsetko, aj veci a spravanie, s ktorym nesuhlasis.

3. Maj rad sam seba a vyjadruj lasku a vdaku aj druhym ludom, na ktorych ti zalezi. Necakaj az do chvile, kedy by uz mohlo byt neskoro. Miluj a nehanbi sa za svoje pocity.

TIP: Ked rozumies anglicky, viac som napisala o 10 silnych lekciach, ktore ma naucila bratova samovrazda v dalsom clanku. Lekcie sa daju vyuzit aj v beznom zivote, ked si podobnu situaciu neprezil. Urcite si z toho clanku nieco pozitivne odnesies.

Preplakala som pisanie tohto clanku od zaciatku az do konca. Ale ak mi to pomoze posunut sa v zivote este dalej a zbavit sa poslednych negativnych emocii, ktore bratova samovrazda vo mne zachovala, tak to stalo za to. A tiez pevne dufam, ze niektore moje slova aj tebe pomozu uvedomit si, ze tazke chvile sa nam deju preto, aby sme sa z nich nieco naucili. Nieco pozitivne, aj ked ide o najviac negativnu situaciu aku si len vieme predstavit.

Prajem vsetkym, ktori nasli silu precitat si tento clanok, aby mali este viac sily v dalsom zivote :)

A teraz si idem utriet tie hrosie slzy, vysmrkat nos, dat si ladovy obklad na oci a poslat jedno virtualne objatie tam hore pre brata. Som vdacna, ze sme aspon 20 rokov mohli prezit spolu a vzdy budem spominat na tvoj dokonaly usmev od ucha k uchu. Myslim na teba nielen na tvoje narodeniny, ale kazdy den.

TIP 2: O mojich vztahoch s chlapmi som tiez napisala clanok po slovensky. Verim tomu, ze aj z neho sa nieco naucis a aplikujes do svojho zivota.

Publikované v osobné Tagy: rodina