Ked pisem tento clanok, sedim vo vlaku a mrznem. Dnes som mala take zvlastne rano. Napriek tomu, ze v juni by uz malo byt na Slovensku krasne teplo, vonku prsi a je na mna az prilis velka zima. To pocasie na nas stale nejak vplyva, hoci si to nechceme pripustit. Navyse som sa aj zle vyspala, lebo rano bol neskutocny hluk a tak som odisla z domu s nejakou divnou energiou, a to nerobim rada. Rozmyslam, na aku temu napisem dalsi clanok. S touto nie moc prijemnou energiou to bude nieco tiez v podobnom duchu.

 

 

Cestujem, robim si co chcem a kedy chcem, byvam v drahych wellness hoteloch, prechadzam sa po plazi a uzivam si zivot. Ano, na jednej strane to je pravda, a som za to neskutocne vdacna. Ale na druhej strane kto nerobi presne to iste co ja, vobec netusi, co za tym vsetkym je. Na internete ludia casto vidia iba tie pozitiva, a nie celu realitu a ako to naozaj funguje. V tomto clanku by som chcela aspon trosku ozrejmit to, ze kazda minca ma naozaj vzdy dve strany.

 

Urcite sa tu nechcem stazovat, ani nikoho odradit, aby necestoval. Prave naopak. Snazim sa, aby ludia cestovali co najviac a tak menili svoje obzory a zlepsovali sa ako ludia. Ale chcem, aby ste poznali realitu, a nie len to pozitivne, co si mozno vsimate na socialnych sietach. Ma cestovanie negativa?

 

 

 

 

 

 

 

 

V prvom rade ide o lucenie sa doma s rodinou. To mam pred kazdou cestou slzy v ociach, lebo uz parkrat som odisla z domu, a kym som bola prec, niekto mne blizky zomrel. Napriek tomu, ze sme sa nejakym sposobom predtym rozlucili, vzdy som mala pocit, ze nie dostatocne. Preto sa snazim stale pred kazdou mojou cestou, ci uz odchadzam len na par dni alebo par mesiacov, poriadne rozlucit s rodinou aspon na minutu. Tak ako sa oni boja o mna, aby sa mi na cestach nic nestalo, tak sa ja bojim o nich. A mozno este viac, lebo ja sa bojim zaroven o viacerych ludi naraz, a oni len o mna jedinu. Bohuzial, vzdy mi kazdy odchod z domu pripomenie to, ako zomrel dedo, moj brat, stryko, a aj babka, ked som bola odcestovana v zahranici. Takze v tomto ma myslim chapete a date mi za pravdu, ze som tento bod proste potrebovala napisat ako prvy.

 

A potom su tu rozlucky s kamaratmi a ludmi, s ktorymi sa zoznamim na cestach. Nejak mam pocit, ze cim som starsia, tym horsie znasam lucenie. Asi by to malo byt skor naopak, ze si na to rokmi zvyknem. Ale nie je. Casto mam slzy v ociach, ked sa s niekym lucim, lebo nikdy neviem, kedy sa zase uvidime. Na jednej strane je to mozno jednoduchsie vela cestovat a moct sa stretavat s ludmi, na ktorych mi zalezi, v roznych destinaciach sveta. No na druhej strane mam rada tolko vela ludi, ze to realne nie je mozne ich vsetkych casto navstevovat. 

 

Jednoducho, som taka citlivka, ze ma kazda rozlucka dostane a vzdy mi chvilu trva, kym sa z toho spamatam a zase mam dobru naladu.

 

 

---

---

 

TIP: Mne najblizsi clovek, ktory zomrel, kym som bola v zahranici, bol o rok mladsi brat. Tu si mozes precitat o tom ako sa zmenil moj zivot po bratovej samovrazde.

---

---

 

 

 

 

Je sice pravda, ze ma cestovanie naucilo minimalizmu, a za tie roky som si zvykla nosit so sebou toho co najmenej. Nie je to nic prijemne tahat sa s nekonecnymi kilami na chrbte, ci za sebou v kufri. Cim viac veci, tym tazsie sa premiestnuje z miesta A na miesto B. Cim vacsia batozina, tym sa tiez viac priplaca za nu v lietadle; a tym viac veci mam, o ktore sa treba “strachovat“, aby sa s nimi nic nestalo.

 

Ale nejde iba o toto vsetko. Ked sa casto premiestnujem z jedneho miesta na druhe, stale to treba vsetko zbalit co najlepsie. Hlavne prave preto uprednostnujem co najmenej veci, aby sa to dalo lahko a rychlo zbalit.

 

Ale poviem vam, ked nahodou cestujem rychlostou blesku tak, ze kazdy den spim na inom mieste a tym padom sa aj kazdy den potrebujem vybalit, najst co potrebujem, a aj sa naspat zbalit, vie to liezt na nervy. Jednoducho povedane, nerada si balim batozinu. Vacsinou mam cim mensi kufor a vak, a presne mi kazda vec pasuje na svoje miesto tak, ze sa mi tam uz nove veci nezmestia. Najvacsia zahada stale byva, ako je mozne, ze ked niekam cestujem, a nesiem si sebou aj nejake jedlo na cestu, tak sa mi to vsetko zmesti, ale uz ked sa vraciam naspat, a mam dokonca menej veci, lebo jedlo som zjedla, uz mi nejak ta batozina pride mensia ako bola? Vysvetli mi to niekto? :)

 

 

 

 

Jedna z veci, na ktore som si este nezvykla ani po tolkych rokoch cestovania, je zaspat bez problemov hocikde. Su ludia, co s tym nemaju absolutne ziaden problem a dokazu zaspat aj posediacky. Ale ja mam odmalicka problem so spankom, a hoci sa to zlepsilo, odkedy som veganka, stale potrebujem na spanok uplne ticho. Spanie v hosteloch s inymi ludmi na zdielanej izbe je pre mna skoro nemozne. Takisto neviem zaspat, hoci som na izbe sama, ale pocut hluk z vedlajsej izby alebo zvonku/restauracie/baru.

 

A pritom spanok je jedna z najdolezitejsich veci pre zivot cloveka. Par dni bez cestovania zvladnem, ale par dni bez spanku to je uz horsie. Aj z tohto dovodu sa stale viac snazim ubytovat v luxusnych hoteloch, kde mam peknu izbu sama pre seba. A tak aj vacsiu istotu, ze v pohode zaspim a nebude ma v noci nic rusit. 

 

V hosteloch som byvala este pred rokmi, ked som nemala tolko penazi a cestovat som este len zacinala. Teraz sa hostelom viac vyhybam, a to nielen kvoli hluku a zlemu spanku. Nie vsade je to vsak rovnako, to uznavam.

 

Ked to mam zhrnut, tak pocas cestovania sa mi tazko zaspava, aj celkovo spi. A k tomu aj casto dlho do noci pracujem na internete, a potom skoro rano vstavam na vychod slnka alebo na samotne aktivity, ktore ma v dany den cakaju. 

 

 

Velmi dufam, ze sa mi to upravi a budem moct lepsie spat aj na cestach. Lebo uprimne? Cim som starsia, tym menej zvladam malo spanku. Kedysi som vydrzala aj tyzden skoro nespat, ale teraz po 2 dnoch takmer bez spanku mam dost. Povedz mi, ze to mas rovnako, nech sa necitim, ze starnem ?

 

 

 

 

Nemyslim teraz pocasie, ale air conditioning. Neviem ci to je tym, ze som kedysi mala z klimy vzdy zapal dutin (este ked som jedla mliecne vyrobky do roku 2013) alebo tym, ze som do dospelosti klimu nikde nemala a nebola som na nu fyzicky zvyknuta. U nas na vychodnom Slovensku kedysi nebolo samozrejmostou mat v lete nikde klimu. Ani v domoch ci bytoch, ani v kancelariach sme klimu donedavna nikto nemali. Az posledne roky prisla klima na SK do mody. 

 

Tym chcem povedat, ze klimu naozaj nemam rada, ale vobec. Momentalne sedim vo vlaku, vonku ukazuje 12 stupnov a vedla mojej nohy fuci ladovy vzduch z klimy, az mam pod riflami husiu kozu. Nikdy nepochopim naco tak ludi vymrazuju, ked uz aj von je riadna zima. Chapem, ze kvoli bacilom a alegiam, ale co je moc, to je moc.

 

Ano, priznavam, som zmrzlina a moja idealna teplota je okolo 25 stupnov. Ked je okolo 15 stupnov kvoli klime, stale mam studene ruky a citim take vnutorne trasenie. Nechapem klimu ani pri chladnejsej vonkajsej teplote, ale ani nie vtedy, ked je von naozaj horuco. Keby bola klima nastavena na prijemnych 25 stupnov, ked je von 35, tak som ticho. Ale preco sa mam mrznut a triast, ked je von konecne teplo? Cim vacsi skok v teplote medzi vonkajsim priestorom a vnutornym (dopravne prostriedky, obchodny dom, kancelaria atd), tym horsie pre telo cloveka. Navyse zo vzduchu z klimy vychadzaju same bakterie a prach, kedze sa necisti dostatocne pravidelne, a nakoniec su z nej ludia len viac chori.

 

 

 

 

 

 

Ale chcela som sa vyjadrit, ze su aj veci, ktore na cestovani rada nemam a s ktorymi cele tie roky “zapasim“.