Pribehy z ciest: Co ma naucili Lacandonski Indiani
Mozno si uz zaregistroval, ze Mexiko je mojou oblubenou krajinou. Jednym z dovodov su prave mili a prijemni ludia vseobecne, nielen Lacandonski Indiani. Pocas mojej prvej trojmesacnej cesty po Mexiku este v roku 2011 som spoznala neskutocne vela miestnych ludi, s ktorymi sme si dobre rozumeli. Urcite to bude aj tym, ze plynule hovorim spanielsky a mohli sme sa rozpravat v ich rodnom jazyku. Na stretnutia s Mexicanmi mam vela skvelych spomienok, pri ktorych sa mi hned objavi usmev na tvari. Niektore spomienky su take silne, ze mam z nich doteraz zimomriavky. O jednej takejto vam dnes napisem.
Ked ide o prirodu v Mexiku, jednym z najkrajsich miest bude urcite mexicky stat Chiapas na juhu. Stravila som tam niekolko dni.
Najprv som bola pozriet archeologicke naleziska v Bonampak, Yaxchilan a Palenque. Pyramidy su moje oblubene miesta na Zemi a nieco ma k nim vzdy velmi taha. Nemohla som vynechat ani znamy Cañón del Sumidero – prekrasny kanon, ktory si mozes obzriet plavbou na lodke po rieke.
Lacandonsky prales
Potom som si chcela uzit pravu dzunglu a vidiet aspon trochu zo zivota mexickych Indianov. Presnejsie povedane, aspon narychlo spoznat zivot jedneho z najkonzervativnejsich domorodych kmenov v Mexiku. Ide o ludi, ktori ziju hlboko v pralese relativne dost izolovani od bezneho sveta.
Od dobytia Mexika Spanielmi zili Lacandonski Indiani samostatne bez zasahu od inych ludi. Az postupne v 20. a 21. storoci emigrovali dalsie Indianske kmene do Lacandonskeho pralesa. K nim sa pridali aj nejaki “bieli“ ludia, ktori prehovarali miestnych domorodcov, aby zacali rozvijat svoju kulturu a ekoturizmus.
Posledne roky je sice stale viac a viac mozne dostat sa ku niektorym lacandonskym rodinam. Ale vacsina z nich este vzdy zije v uplnej izolacii bez kontaktu s “nasim modernym“ svetom. Prijemne si nazivaju bez novodobych technologii. Uprimne? Ani sa im necudujem. Maju tak vacsi klud :)
Tento clanok je vsak o rodinke, ktora mi umoznila nahliadnut do ich zivota. Konkretne tito Lacandonski Indiani vedu uz trochu modernejsi zivot. Ale vela dalsich rodiniek v inych komunitach nedovoluju absolutne ziaden pristup turistom.
Lacandonske dieta – chlapcek
V maji 2011 mi moji znami nasli rodinku, ktora nedavno postavila maly domcek s troma izbami, kde vitali turistov, ktori mali zaujem trochu si uzit dzunglu. A tak som dva dni stravila v dzungli Lacandona = Lacandonska dzungla (spanielsky la selva Lacandona, anglicky Lacandon jungle). Ide o rozlohou najvacsi prales na uzemi celeho Mexika, a zaroven aj najvacsi horsky prales celej Severnej Ameriky (tzv. montane rainforest anglicky, co znamena, ze to je dazdovy les nachadzajuci sa na upati hor).
Lacandonski Indiani su posledni priami potomkovia Mayov. Ziju prevazne v mexickom dazdovom pralese v state Chiapas nedaleko hranice s Guatemalou. Bohuzial postupne vymieraju. Uz je ich iba niekolko stoviek. Par rodin zije aj v Guatemale a Belize.
Konkretne som navstivila komunitu s nazvom LACAN-HA, ktora sa tiez nazyva aj LACANJA CHANSAYAB.
v tomto domceku som byvala
Byvala som v novom domceku s velmi modernou kupelnou z dreva a kamena. Bola postavena pre turistov. Indiani vsak povodne kupelnu v svojich domcekoch nemali. Pytala som sa, kde sa chodia umyvat oni.
Chcela som zazit tu pravu dzunglu. A tak ma jeden Indian vzal par metrov od domceka ku potoku. Von bolo sice dusno a vlhko ako v kazdom dazdovom pralese, ale voda v potoku bola prekvapivo ladova. Nemohlo ma to ale odradit okupat sa. Cistota vody ma lakala.
Po pociatocnom soku zo studenej vody som sa otocila, a videla som Indiana ako sa niecim natiera. Penilo to velmi malo, vyzeralo to skor ako nejake bahno vo forme gulicky. Zohol sa, hrabol rukou pod kamene na brehu potoka a vytiahol taky hnedy okruhly kamen. Podal mi ho a vysvetlil, ze je to nieco ako prirodne mydlo, s ktorym sa mozem natriet a potom to zmyt vodou. Bolo to celkom prijemne, akoby aj s jemnym pilingom. A nebolo treba ziaden sprchovaci gel plny chemikalii a spinit nim cistu rieku.
Zazitok v potoku mal pre mna svoje caro.
Doteraz si pamatam aj tu studenu vodu, aj aky pocit som citila na pokozke po umyti ilovitym kamenom. Nezabudnutelna atmosfera v lone prirody! Okolo mna lietali rozne motyle a v dialke sa ozyvali aj opice (konkretne vrestan cierny = howler monkey anglicky). Ale ked mi Indian povedal, ze niekde daleko pocuje aj jaguara, vybehla som rychlostou blesku z potoka a bezala som utriet sa do izby. Neviem ci ho naozaj pocul alebo si len zo mna robil srandu, ale v Lacandonskej dzungli jaguare fakt volne ziju. Tak som mu uverila.
v potoku v Lacandonskom pralese
Ako ziju Lacandonski Indiani
Lacandonski Mayovia sami seba oznacuju ako hach winik = pravi ludia.
Chlapi nosia este tradicne biele tuniky s nazvom xikul. Deti si obliekaju podobne tuniky, bud biele alebo cierne. Zeny sa obliekaju uz modernejsie. Casto nosia sukne, tricka ci tielka. Vsetci chodia bud naboso alebo v slapkach ci zabkach.
Vacsina Lacandonskych muzov pracuje ako sprievodcovia v cestovnom ruchu a sprevadzaju turistov na vyletoch na lodi alebo v kajaku, pripadne peso okolo mayskych ruin a pyramid. Uz odmalicka si nechavaju narast dlhe vlasy. Nie je to sice uz pravidlom ani ich povinnostou, ale ako zvyk sa to zachovalo. Preto je niekedy tazke rozoznat deti, ci su to dievcatka alebo chlapci. Vsetci maju dlhe leskle cierne vlasy, tmave oci a krasnu tmavsiu pokozku.
Vseobecne sa da povedat, ze dospeli Lacandonski Indiani – muzi hovoria lepsie spanielsky ako ich manzelky. Muzi su totiz castejsie v kontakte s turistami. Zeny su vacsinou doma, staraju sa o domacnost a agrikulturu, a vyrabaju rozne sperky a ine produkty na predaj. Niektore zeny tie suveniry aj predavaju.
Lacandonsky Indian v tunike xikul
Comu veria Lacandonski Indiani?
Ked som bola v Lacandonskej dzungli, Indiani tam este verili, ze zelezo nie je vytvorom ich Bohov, a tak stale pouzivali iba pazurikove ci drevene nastroje. Videla som, ze pri dome mali aj luk a sipy. Vyuzivaju hlavne prirodne materialy a co najviac ziju spati s prirodou.
Napriek tomu, ze si udrzuju vela zo svojich povodnych tradicii, z niektorych rodin sa stali Presbyteriani.
Lacandonska dzungla je domovom viac ako 1500 druhov stromov, 33% vsetkych mexickych druhov vtakov a 56% druhov mexickych motylov.
Indiani tvrdia, ze prales ma svoju dusu. Musim priznat, ze tiez som mala ten pocit. Bolo tam citit velmi silnu energiu a taky neopisatelny klud. Ano, prales vo mne vyvolaval vnutorny pokoj. Ticho tam vsak nebolo. Hmyz, vtaciky a opice bolo pocut siroko-daleko. Takisto dzunglou preteka mnozstvo potocikov a riek, a najdeme tam aj nejake mensie vodopady. A tak zvuky volne zijucich zvierat doplnal aj zblnkot vody. Hotovy raj na Zemi. Az na tie komare :)
Lacandonska zena
Lacandonsky maysky jazyk a zvyky
Ako sme sa dorozumievali? Lacandonski Mayovia hovoria svojou vlastnou verziou mayskeho jazyka. Ide o jednu z 29 roznych mayskych “dialektov“ v Mexiku. Maysky jazyk samozrejme neovladam, ale spanielcina mi problem nerobi.
Deti chodia v ramci svojej komunity do skoly a povinne sa tam ucia spanielsky jazyk.
Mladsie generacie vedia uz celkom dobre spanielsky. So starsou generaciou sme sa dorozumievali rukami-nohami, pripadne vdaka par zakladnym spanielskym slovickam, ktorym oni rozumeli. Niekedy mi deti pomohli prekladat medzi spanielcinou a ich lacandonskym mayskym jazykom.
Rodina, pri ktorej som byvala, mala v kuchyni v ich domceku aj malu TV. Pocas dna bola prikryta s obrusom. Ich deti mali dovolene pozerat TV vzdy az vecer, ked uz mali hotove vsetky ostatne aktivity. V televizii sledovali telenovely, aby sa zdokonalili v spanielcine a tiez dozvedeli viac o zivote mimo dzunglu.
Nebol tam ziaden mobilny signal, ani internet. Iba nedaleko v dedinke bola telefonna budka a v jednom malickom obchode s potravinami aj internet.
Lacandonski Indiani su velmi skromni a tichi.
Nikto na nikoho nekrical.
Ziadne skarede slova a nadavky.
Nikto sa nad nikym nepovysoval.
Ziju v harmonii s prirodou.
Nehromadia zbytocne materialne veci.
Ucia sa iba to, co naozaj potrebuju v zivote.
O mna sa starala cela rodina, ale hlavne ich dcery vo veku od 12 do 15 rokov. V tom veku sa totiz musia naucit varit, aby sa mohli ozenit. Vacsina z nich ma naozaj svadbu uz do svojich 15-tich rokov, a dokonca aj prve dieta! Nuz, uz nad 20 rokov za nimi zaostavam :D
Vsimla som si, ze jedna z nich vyzerala trosku inak. Vysvitlo, ze odisla zo skoly aj od svojej rodiny v inej komunite a prisla do Lacan-ha do tejto rodiny pracovat ako sluzka, aby sa naucila varit. Mala 14 rokov a bolo to jedine indianske dievca v jej veku, ktore som stretla v Lacandonskom pralese a este bola slobodna a bezdetna. Ked sme sa o tom rozpravali, povedala mi, ze tu si aj zarobi na zivobytie, aj sa nauci nielen varit, ale aj trosku okolo domu a agrikultury. Az potom sa vrati domov a bude si hladat manzela. Mozno o rok.
Viackrat mi toto dievca povedalo aka som pekna. Ako sa jej paci, ze som taka vysoka. A tiez sa jej pacili moje sive vyblednute uzke rifle. Boli moje oblubene, lebo dobre sedeli a latka sa trochu natahovala. Nie prilis, nie malo, ale tak akurat. Videla som vsak ako sa na rifle pozeralo toto 14-rocne dievca. Pre nu tieto moje stare zosuchane rifle znamenali nieco take ako velmi luxusne drahe saty od navrhara by znamenali pre beznu Europanku. Ked som po mojom pobyte odchadzala do dalsej destinacie, rifle som nechala na posteli s odkazom, ze jej ich darujem.
Dievca vsak vybehlo za mnou aj s riflami v ruke, ze som si ich zabudla. Ked som jej este raz vysvetlila, ze je to odo mna dar, mala slzy v ociach a objala ma. Velmi silny zazitok! Sice to boli moje oblubene rifle a ziadne ine som vtedy v Mexiku so sebou nemala, bola to stale pre mna iba materialna vec. Ved si nabuduce, ked budem potrebovat, kupim nove. Ale pre tu 14-rocnu Indianku to znamenalo ovela viac. Prejav mojej vdaky a ucty.
Dalsia cabaña
Na tie dva dni v pralese nikdy nezabudnem. Milujem Indianov a ich pristup k zivotu a k prirode. Samozrejme, az na zabijanie zvierat, ktore ako veganka neuznavam. Ale ta dzungla, v ktorej ziju, je nieco neskutocne vzacne.
Ako sa zvyky Lacandonskych Indianov zmenili od mojej navstevy v roku 2011, netusim. Ale urcite je to tam uz modernejsie. Bohuzial.
TIP: Ospravedlnujem sa za malo kvalitne fotky v tomto clanku, ale su to fotky od jedneho kamarata z cestovnej agentury, ktory ma vtedy spojil s tymito Indianmi. Moje fotky mi ukradli spolu s notebookom a dalsimi vecami asi dva tyzdne po tomto vylete.
POUCENIE:
Tes sa z drobnosti.
Netreba hromadit materialne veci, aby sme boli stastni.
Priroda a Zem nam davaju vsetko, co potrebujeme. Ale berieme si iba to, bez coho nevieme zit.
Vazime si prirodu, rastliny a zvierata.
